Už je to presne rok a deduško si nezapálil. Za ušetrené peniaze kupuje vnúčencom sladkosti a zdá sa, že je so stavom vecí nadmieru spokojný. Naozaj obdivuhodné. Viem si predstaviť všetky manželky a manželov, partnerky a partnerov, priateľky a priateľov, ako sa po prečítaní týchto riadkov oborili na svoje polovičky: „Vidíš?! Keď to dokázal taký starý dedko, prečo to nedokážeš TY?" Ale úprimne, kto sa spýtal sám seba: „Keď to dokázal taký starý dedko, prečo to nedokážem JA?" Každý máme svoje muchy, s ktorými nie sme spokojní, ktoré nás omínajú, ale akosi sa ich nevieme zbaviť. „Nemám pevnú vôľu. Chýba mi motivácia. Toto (zlozvyk) je moja jediná radosť v ťažkom živote.." a tak ďalej. A potom sú tu sny, veľké, ale aj celkom malé sníčky, krajšia postava, lepšia práca, konečne sa naučiť cudzí jazyk, ktorých dosiahnutie si tiež vyžaduje námahu a tú onú, pevnú vôľu.
Nový rok býva spojený s novými nádejami, novými začiatkami, so záväzkami. Je to nerozumné, pretože taký by mal byť každý deň, každá minúta, veď život si treba užiť a dostať sa z bodu A do bodu B, prípadne ďalej, aby sme si na konci nepovedali, celé to bolo nanič, nijako som sa nepolepšil, ani piecť som sa nenaučil, ani knihu som nenapísal, ani susede som dvere nepodržal, ani tej slecne od vedľa som pred 40timi rokmi svoje srdce neotvoril, celý svoj život som premárnil. Skúsme sa tomu vyhnúť, vstúpiť do seba a povedať si, tak toto áno a toto nie. A zostaňme svojmu rozhodnutiu verní. Dedkov príklad dokazuje, že nikdy nie je neskoro. Zazvonil zvonec a rozprávke je koniec.